Muzeum Tatrzańskie im. Dra Tytusa Chałubińskiego w Zakopanem

partner malopolska
interreg

O nás

Tatranské múzeum je jedným z najväčších a najstarších regionálnych múzeí v Poľsku. V jedenástich historických budovách sú prezentované stále a dočasné výstavy venované kultúre goralov, dielam umelcov spojených so Zakopanom a aj dejinám a prírode Tatier a podtatranskej oblasti.
Tatranské múzeum sa skladá z:

  • HLAVNÉHO SÍDLA MÚZEA
  • a nasledujúcich pobočiek
  • GALÉRIA UMENIA 20. STOROČIA VO VILE OKSZA
  • MÚZEUM ZAKOPIANSKEHO ŠTÝLU VO VILE KOLIBA
  • MÚZEUM ZAKOPIANSKEHO ŠTÝLU – INŠIRÁCIE
  • GALÉRIA WŁADYSŁAWA HASIORA
  • GALÉRIA UMENIA NA KOZIŃCU
  • MÚZEUM KORNELA MAKUSZYŃSKIEGO
  • MÚZEUM CHOCHOŁOWSKÉHO POVSTANIA
  • ŠĽACHTICKÁ KÚRIA V OBCI ŁOPUSZNA
  • USADLOSŤ KORKOSZOVCOV OBCI CZARNA GÓRA
  • ŠOLTÝSKA USADLOSŤ V OBCI JURGÓW

História Tatranského múzea

Myšlienka založiť Tatranské múzeum sa zrodila v roku 1888 v kruhoch priateľov Tytusa Chałubińského (1820-1889), ktorí chceli zvečniť jeho zásluhy objaviteľa kúpeľných vlastností Zakopaného a jeho osobu ako významného varšavského lekára, vedca, človeka vyvíjajúceho aktivity v prospech spoločenstva, veľkého milovníka Tatier a goralskej kultúry. Jednou z úloh spolku bolo hľadanie prostriedkov a spôsobov na zriadenia a rozvoja múzea. Najstaršie fondy, ktoré tvorili botanická, geologická, zoologická a etnografická zbierka a počiatky knižnice, boli získané z darov a kúpy celých zbierok od súkromných zberateľov. Prvá expozícia sa nachádzala v prenajatom dome na ulici Krupówki, ktorý už v súčasnosti neexistuje. V 80. rokoch 19. storočia začali vznikať prvé zbierky ľudového remesla a umenia. Etnografické exponáty v tejto dobe zbierali: Róża grófka Raczyńska rodená Potocka, Maria a Bronisław Dembowscy, Zygmunt Gnatowski. Behom času sa ich zbierky dostali do Tatranského múzea.
V roku 1892 začal Spolok Tatranského múzea s výstavbou vlastného sídla. Uskutočniť sa to podarilo vďaka dedičom Dr. Tytusa Chałubińského, ktorí spolku darovali stavebný pozemok. Autorom stavebného projektu bol varšavský architekt Józef Pius Dziekoński. V tom istom roku boli zbierky prenesené do novej budovy. Posledné roky 19. a začiatok 20. storočia boli obdobím poklesu aktivity spolku spojenou s zariaďovaním sídla. Svedčí o tom tiež malý počet tlačových článkov a informácií.
V roku 1900 sa vyskytli v tlači kritické ohlasy na adresu múzea. Kritizované bolo predovšetkým etnografické oddelenie v súvislosti s náhodným výberom exponátov a chýbjúcim nápadom ako ich vystavovať. V období pred prvou svetovou vojnou sa podarilo stagnáciu prekonať a spolok vyvíjal aktivity v dvoch oblastiach: získavanie finančných prostriedkov na výstavbu murovaného sídla múzea a rozširovanie muzeálnych zbierok z darov a závetov. Vďaka obetavosti predsedu spolku, Zygmunta Gnatowskiego a tiež Bronisławy a Kazimierza Dłuských, prostriedky na výstavbu nového sídla pribúdali. V roku 1911 spolok schválil realizačné plány vypracované profesionálnym architektom Franciszkom Mączyńským. Projekt Mączyńského bol ostro kritizovaný Stanisławom Witkiewiczom, tvorcom zakopianskeho štýlu, ktorý bol požiadaný o stanovisko. V súvislosti s kritikou vypracoval Franciszek Mączyński technický projekt budovy v zakopianskom štýle, ktorý sa odvýjal od návrhu Stanisława Witkiewicza.
Výstavba nového sídla sa začala v roku 1913. Vypuknutie 1. svetovej vojny práce prerušilo. Po ukončení bojových činností, spolok napriek ťažkej hospodárskej situácii krajiny, pokračoval so stavebnými prácami. V roku 1920 pokročila výstavba sídla natoľko, že bolo možné doň premiestniť zbierky. V tom istom roku sa stal predsedom Spolku Tatranského múzea Juliusz Zborowski, jazykovedec, učiteľ gymnázia v Nowom Targu a odborník na ľudovú kultúru Podhalia. O rok neskôr nastúpil na pozíciu vedúceho múzea a kustóda etnografického oddelenia.
V roku 1922 získalo múzeum najväčšiu etnografickú zbierku, obsahujúcu takmer 400 exponátov, ktorú darovala Maria Dembowska. Donori si priali, aby bola zbierka umiestnená v goralskej chate. Táto podmienka, bola z dôvodu nedostatočných finančných prostriedkov naplnená iba polovične: v miestnosti na prízemí bol zhotovený model v mierke 1:1 prezentujúci dve izby – „čiernu” a „bielu” rozdelené chodbou. V tejto atypickej „vitríne” boli zbierky sprístupnené návštevníkom.
Slávnostné otvorenie novej budovy Tatranského múzea sa uskutočnilo v lete v roku 1922. Návštevníkom boli sprístupnené dve výstavy: etnografická na prízemí a prírodovedná na I. poschodí. V tomto čase prebehli aj určité organizačné zmeny. Predsedníctvo spolku, ktoré do tejto doby vykonávalo celkový dohľad nad múzeom, presunulo časť svojich oprávnení na riaditeľstvo. Bolo zriadené tzv. kuratórium, ktoré plnilo úlohu vedeckej rady. Začalo sa obdobie určitej finančnej stabilizácie múzea. Po tom, ako sa Poľsku opätovne podarilo získať nezávislosť mohlo múzeum rátať s podporou Departamentu Nauki [Ministerstva vedy] a štátnymi finančnými príspevkami. Výraznou zmenou prešla predvojnová koncepcia zriadenia vedeckej stanice v priestoroch múzea, centra multioblastných výskumov Tatier a Podhalia. Predmetné výskumy začali realizovať iné vedecké strediská v Poľsku a múzeum sa k nim pripojilo tak, že pre vedcov zabezpečovalo ubytovanie. V súvislosti s tým, že existoval „Grand Hotel Tatranského múzea” (ako žartovne boli tieto izby nazývané), sa múzeum stalo centrom výskumov Tatieri a Podhalia. Medzivojnové roky boli obdobím aktívneho pôsobenia inštitúcie pod vedením Juliusza Zborowského. Napriek finančným problémom, ktorým muselo múzeum čeliť, sa podarilo zbierky významne obohatiť. Koncom 20. rokov 20. storočia plánoval Juliusz Zborowski zriadiť tri nové oddelenia: moderného umenia, umeleckého remesla a dejín Podhalia. Tieto plány boli čiastočne zrealizované až po 2. svetovej vojne.
Rovnobežne s typickou muzeálnou činnosťou sa Juliusz Zborowski snažil zapájať Tatranské múzeum do aktivít spojených s ochranou prírody a ochranou pamiatok. Múzeum spolupracovalo s rozmanitými organizáciami a inštitúciami ako napríklad: Państwowa Rada Ochrony Przyrody [Štátna rada ochrany prírody], Polskie Towarzystwo Tatrzańskie [Poľský tatranský spolok], Sekcja Ochrony Tatr [Sekcia ochrany Tatier], pamiatkar krakovského obvodu. Veľký dôraz Juliusz Zborowski kládol na pravidelné rozširovanie knižného fondu. Tento bibliofil zo záľuby, sám videol knižnicu a podarilo sa mu vytvoriť hodnotnú zbierku. Už v 20. rokoch 20. storočia začal vydavateľskú činnosť. Prvou publikáciou vydanou múzeom bol „Rocznik Podhalański“ [Podhalianska ročenka], ktorého ďalšie zväzky boli zverejnené až po 2. svetovej vojne. V medzivojnových rokoch mala svoje sídlo v múzeu meteorologická stanica a vedľa sa nachádzala alpská záhrada, o ktorú sa staralo múzeum. Po vojne tieto zariadenia patrili iným inštitúciám.
Obdobie 2. svetovej vojny našťastie Tatranské múzeum pretrvalo bez väčších strát, a po vojne, v roku 1950, bolo zoštátnené. Vďaka väčšiemu počtu pracovných miest a finančnej stabilizácii bolo možné začať pravidelné terénne výskumy a spracovávanie zbierok. Mohlo tiež vzniknúť tretie oddelenie zbierok – umelecko-historické a konzervátorská dielňa. Po zriadení Tatranského národného parku v roku 1954 bola úloha múzea v oblasti aktivít v prospech ochrany prírody obmedzená. Naďalej sa však rozvíjala pamiatkarská činnosť. Juliusz Zborowski spolupracoval s vtedajším pamiatkarom. Vďaka tejto spolupráci boli sprístupnené dve pobočky múzea: prvá, prezentujúca etnografické zbierky Szymańskich a druhá, predstavujúca pamiatkové predmety známeho spisovateľa Kornela Makuszyńského.
Juliusz Zborowski riadil Tatranské múzeum do roku 1965. Ako prvý riaditeľ múzea vytvoril konzistentný a konzekventne realizovaný program rozvoja ním riadenej inštitúcie. V ďalších rokoch sa múzeum pravidelne rozširovalo o nové oddelenia. V 70. rokoch 20. storočia, v období, keď bol riaditeľom múzea Tadeusz Szczepanek, vzniklo oddelenie ochrany pamiatok, ktoré sa zaoberalo rekonštrukciami historických objektov, nachádzajúcich sa na území pôsobenia múzea, vymedzeného jeho stanovami.
Od roku 1991 do 2012 múzeum, riadené Teresou Jabłońskou, pokračovalo v základných smeroch svojej činnosti. V roku 1993 bola otvorená nová pobočka – Múzeum zakopianskeho štýlu Stanisława Witkiewicza vo vile Koliba. V roku 2007 bolo v chate rodiny Gąsienicovcov Sobczakovcov pri Drodze do Rojów zriadené Múzeum zakopianskeho štýlu – Inšpirácie Marie a Bronisława Dembowskich, a v roku 2011 vznikla vo vile Oksza na ulici Władysława Zamoyskiego – Galéria umenia 20. storočia. Obe pobočky vznikli v budovách, ktorých rekonštrukcie boli možné vďaka prostriedkom z Európskej únie, získaným v rámci Malopoľského regionálneho operačného programu pre roky 2007-2013 s podporou Malopoľského vojvodstva.
V novembri 2012 sa riaditeľkou Tatranského múzea stala Anna Wende-Surmiak.
Koniec 20. storočia a viac ako desať rokov 21. storočia boli, okrem každodennej múzealnej práce, obdobím realizácie veľkých vlastných výstav a výstav, ktoré boli výsledkom spolupráce s inými poľskými múzeami (napríklad Národným múzeom v Krakove, Národným múzeom vo Varšave, Múzeom Józefa Piłsudského v Sulejówku) a vedeckých, vydavateľských a vzdelávacích projektov. V roku 2009 Tatranské múzeum nadviazalo spoluprácu s Museom Nazionale della Montagna [Národným múzeom hôr] v Turíne, vďaka ktorej bolo niekoľko výstav Tatranského múzea prezentovaných v Taliansku, a v roku 2015 bol, na podnet Musea Nazionale della Montagna a Tatranského múzea, zriadený International Mountain Museums Alliance [Medzinárodný zväz múzeí horských oblastí]. V roku 2014 začalo Tatranské múzeum pripravovať reštaurátorské práce na svojich budovách a modernizáciu stálych výstav. Cieľom projektov je rozvoj potenciálu a kultúrneho programu Tatranského múzea, vrátane zlepšenia dostupnosti vzácneho kultúrneho dedičstva Podhalia pre návštevníkov. Prostriedky na tieto zámery boli získané v roku 2017 z Regionálneho operačného programu pre Malopoľsko a Operačného programu Infraštruktúra a životné prostredie 2014-2020. Vlastný vklad zabezpečilo Malopoľské vojvodstvo.

Tatranské múzeum dra Tytusa Chałubińského v Zakopanom realizuje projekt
s názvom „Otvorené múzeá – rozšírenie programových možností kultúrnych inštitúcií v poľsko-slovenskom pohraničí“ spolufinancovaný z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci PROGRAMU CEZHRANIČNEJ SPOLUPRÁCE INTERREG V-A POĽSKO – SLOVENSKO 2014-2020, 1. prioritná os Ochrana a rozvoj prírodného a kultúrneho dedičstva cezhraničného územia.
Názov projektu:
Otvorené múzeá – rozšírenie programových možností kultúrnych inštitúcií v poľsko-slovenskom pohraničí

Partneri projektu:
Vedúci partner – žiadateľ
Múzeum kaštiele Karwacjanovcov a Gładyszovcov v Gorliciach http://www.muzeum.gorlice.pl
(P 1) Obvodné múzeum v Nowom Sączi http://muzeum.sacz.pl/
(P 2) Múzeum – Nadwiślańsky etnografický park vo Wygiełzowe a zámok Lipowiec http://mnpe.pl/
(P 3) Mestský dom kultúry v Czechowiciach-Dziedziciach http://mdk.czechowice-dziedzice.pl/ 
(P 4) Oravské múzeum Pavla Országha Hviezdoslava v Dolnom Kubíne https://www.oravskemuzeum.sk/pl/
(P 5) Liptovské múzeum v Ružomberku http://liptovskemuzeum.sk/
(P 6) Múzeum – Oravský etnografický park v Zubrzyci Górnej http://www.orawa.eu/
(P 7) Tatranské múzeum dra Tytusa Chałubińského v Zakopanom http://muzeumtatrzanskie.pl/

Opis a cieľ projektu:
Hlavným cieľom projektu je spoločná ochrana, posilnenie a rozvoj hmotného a nehmotného prírodného a kultúrneho dedičstva, ako aj efektívne a trvalo udržateľné využitie dedičstva za účelom zvýšenia úrovne atraktivity poľsko-slovenského pohraničia.
Projekt v časti realizovanej Múzeom:
Opis projektu – časť týkajúca Tatranského múzea v Zakopanom:
Vila Koliba – prvá stavba v zakopianskom štýle postavená podľa návrhu Stanisława Witkiewicza pre Zygmunta Gnatowského. Jej výstavba prebiehala v rokoch 1892/93 rukami miestnych tesárov nazývaných budarze, nachádza sa na Kościeliskej ulici, ktorá je najstaršou ulicou v Zakopanom. Aj interiér vily je štýlovo zariadený nábytkom a iným mobiliárom, a tiež špeciálne navrhnutými kachľovými pecami, garnižami, závesmi a dokonca drobnými kovanými predmetmi, ako napríklad kľučky a štítky zámkov. Pôvodne Koliba vyzerala inak ako dnes – v roku 1901 dostavil Gnatowski po západnej strane mohutné krídlo, ktoré zmenilo návrh Witkiewicza. Ďalší majitelia, ktorí sa niekoľkokrát menili, podceňovali hodnotu tohto objektu a nedbali na jeho stav. V roku 1987 začalo Tatranské múzeum reštaurátorské práce a následne zariadilo interiér vily. V decembri 1993 bolo v nej sprístupnené Múzeum zakopianského štýlu. V piatich izbách v najstaršej časti budovy boli zriadené (v súlade s ich pôvodným určením) – jedáleň, salón, spálňa na prízemí, izba Gnatowského a izba pre sluhu na poschodí. Etnografická zbierka Zygmunta Gnatowského sa nachádza v „goralskej izbe”.
Tak dôležitá pamiatka hmotnej kultúry Podhalia je skvelým základom pre vytvorenie interdisciplinárneho projektu zameraného na osoby so zdravotným postihnutím. V rámci cezhraničného projektu „OTVORENÉ MÚZEÁ – rozšírenie programových možností kultúrnych inštitúcií v poľsko-slovenskom pohraničí” Tatranské múzeum pripravuje:
– miniatúry – makety určené hlavne pre nevidiace a slabozraké osoby vybavené opismi najdôležitejších objektov v zakopianskom štýle Stanisława Witkiewicza v Braillovom písme. Miniatúry prezentujú objekty v zakopianskom štýle: vilu Koliba (Múzeum zakopianskeho štýlu), vilu Oksza (Galériu umenia 20. storočia), hlavné sídlo Tatranského múzea a kaplnku Najsvätejšieho srdca Ježišovho v Jaszczurówke. Objekty zhotovené technikou 3D tlače v mierke 1:50 majú uľahčiť nevidiacim a slabozrakým osobám spoznať výnimočným a špecifickým štýlom navrhnutým Stanisławom Witkiewiczom.
– Vzdelávacie súpravy, ktoré kladú dôraz na stimuláciu zmyslov a obsahujú prvky s motívmi podhalianskeho štýlu, budú pôsobiť na hmatové a sluchové vnemy. Senzorické vzdelávacie súpravy sa skladajú z replík exponátov, pastierskych nástrojov, ale aj architektonických prvkov typických pre goralské chaty ako napr. stropná hrada nazývaná sosręb alebo ozdobný stĺpik na streche – pazdur.
– Výber najvýznamnejších portrétov, ktorých autorom je Stanisław Ignacy Witkiewicz (pseudonym Witkacy), vykonaných technikou tyflografiky (podobizne žien, mužov, dieťaťa, portrét Stanisława Witkiewicza a autoportrét Witkacyho). Tyflografika je technika vypuklej kresby, grafického odtlačku a znázornenia určitej reality vo vhodnom pomere a mierke. Takéto znázornenie umožňuje osobám so zrakovými poruchami spoznávať a porozumieť realitu. Vznikli tiež dve tyflografické mapy prierezov miestností vily Koliba (Múzea zakopianskeho štýlu, pobočky Tatranského múzea).
-Audiokomentár a nahrávka, ktoré sú komentárom a doplnením pripravených exponátov (audiokomentár je verbálnym nahovoreným opisom prezentovaných obsahov, určeným pre osoby s poruchami zraku).
Nahrávka diela Stanisława Witkiewicza „Na przełęczy. Wrażenia i obrazy z Tatr [Na priesmyku. Dojmy a obrazy]”. Nahrávku vybraných fragmentov bude možné reprodukovať počas prehliadky expozícií v Múzeu zakopianskeho štýlu vo vile Koliba a na internetovej stránke Tatranského múzea.
Hodnota projektu:
Celková hodnota projektu: 3.176.919,31 €
Z tohto hodnota úlohy realizované Múzeom- 146 218,35 €
Príspevok z Európskeho fondu regionálneho rozvoja tvorí 85 % oprávnených výdavkov.

Tyflografiky obrazov Witkaciho v Tatranskom múzeu

Fotografie zhotovených tyflografík obrazov Witkacyho a tyflografických máp prezentujúcich prierezy priestorov budovy Múzea zakopianskeho štýlu vo vile Koliba.